Na ovčej farme
Boli sme sa pozrieť na ovčej farme, ktorá je často dávaná za príklad moderného a úspešného chovu. Ak Vám niekto ponúkne možnosť navštíviť jeho farmu, patrí mu veľká vďaka. Jednak za ochotu venovať Vám svoj čas a tiež za možnosť vidieť zblízka jeho postupy.
Nasledujúce slová nie sú kritikou tejto konkrétnej farmy, ale zamyslením sa nad smerovaním slovenského poľnohospodárstva.
Takto vyzerá moderný a úspešný chov.
Žľaby plné kvalitného sena, obilnín a granúl. Voda v napájačkách doplnená dávkovačom vitamínu E a selénu. Jahňatá odchovávané na fľaške, kde dostávajú natívne mlieko s okysľovadlom, aby sa mlieko nekazilo a nemuselo meniť za čerstvé a teplé. Neskôr dostávajú "kompletnú kŕmnu zmes", aby mali rovnomerné prírastky.
Na exkurzii sme boli viacerí, takže otázky prečo sa ovce nepasú a prečo jahňatá nie sú s matkami, padli niekoľkokrát.
Ovce vraj môžu chodiť slobodne von, ale nechcú a jahniatka bez matiek sú iba tie, ktorých matky nemajú vhodné vemeno na kŕmenie mláďat (na našu smolu zrovna v období našej návštevy, na farme neboli žiadne mláďatká "vhodných" matiek).
A ako je to naozaj?
Tieto ovce sa naozaj nechcú pásť. Keď ich pustia na lúku, spravia jeden vyhliadkový okruh a vrátia sa ku žľabu.
Na prvý pohľad to znie ako zvláštny paradox — zviera, ktoré tisíce rokov prežilo vďaka paseniu, zrazu o pastvu nemá záujem. Lenže nie je to ovca, ktorá sa zmenila. Zmenili sme ju my.
Keď sa pohodlie stane pascou
Moderné hospodárstvo si potrpí na efektivitu. Žľaby plné sena, obilia a granúl sú vždy po ruke; zvieratá nemusia prejsť jediný meter, aby sa nasýtili.
Pre farmára je to praktické — zloženie krmiva pod kontrolou, výživa vyvážená, výnosy stabilné, mlieko celoročne. Lenže z pohľadu ovce sa svet scvrkol.
Pasenie nie je len "jedenie trávy". Pasenie je o pohybe, sociálnej interakcii a uspokojení etologických potrieb. Ak dostanú všetko "bez námahy" do žľabu, stáva sa niečo ako "behaviorálna deprivácia" – zviera prestáva prejavovať prirodzené správanie, lebo nemá dôvod.
Ak jej to vezmeme, ovca síce prežije, ale prestane žiť ako ovca.
Zvieratá ako zrkadlo civilizácie
Je to podobné ako s človekom. Ak dieťaťu dáme zapnutú televíziu, stolík plný sladkostí a žiadny dôvod vyjsť von, čoskoro sa z neho stane divák vlastného života.
Naše ovce sú len odrazom tej istej pohodlnosti, ktorou sme nakazili sami seba. Zvieratá sa neprispôsobili prírode, ale nášmu tempu — a to je čoraz viac o zotrvaní na mieste, nie o pohybe.
Vedci by povedali, že ide o stratu prirodzeného správania – o "etologickú atrofiu". Je to stav, keď zviera získa všetko, čo potrebuje k prežitiu, ale stratí dôvody konať. Z vonkajšieho pohľadu je sýte, spokojné, tiché. Z vnútra však žije v pasivite, ktorú by sme u človeka nazvali apatiou.
Krajina, ktorá prestáva dýchať
Nepasúce sa ovce neznamenajú len zmenu v ich správaní, ale aj v krajine. Nepokosené lúky zarastajú, miznú orchidey, motýle aj vtáky, ktoré boli na pastvu viazané.
Ovce po stáročia vytvárali ráz slovenskej krajiny — a keď im vezmeme túto úlohu, lúky stíchnu.
Návrat k pohybu
Ak chceme zdravé ovce, potrebujeme zdravé prostredie — a naopak. Možno by sme namiesto otázky, prečo sa ovce nechcú pásť, mali začať otázkou, prečo sme im to vôbec prestali umožňovať.
Lebo v skutočnosti sa neodnaučili pásť ovce. Odnaučili sme ich to my – tým, že sme ich naučili, že pohodlie je dôležitejšie ako pohyb.
A čo s tým?
Žijeme vo svete, kde naše spotrebiteľské správanie ovplyvňuje ponuku.
Rešpektujme sezónnosť. Zaujímajme sa odkiaľ pochádzajú produkty, ktoré nakupujeme a podporujme farmy, ktorým záleží nie len na výnosoch a pohodlí, ale aj na prirodzenom správaní zvierat a krajine.
A občas si vyrazte za pohybom medzi pasúce sa zvieratá, aby ste vedeli ako sa majú. :)