Vlčí vrch

Vlčí Vrch je najvyššie položenou kopanicou obce Horná Súča, ktorá hraničí s Českou republikou. Vlčí Vrch a českú obec Žítková delí údolie, ktorým preteká Žítkovský potok.

príroda

Celá obec spadá do Chránenej krajinnej oblasti Biele Karpaty. K Vlčiemu Vrchu patria dve územia európskeho významu zaradené do systému Natura 2000.

SKUEV0588 Stehlíkovské sa nachádza na západnej strane Vlčieho Vrchu, na hranici s ČR, kde nadväzuje na moravské chránené územie Hutě. Vyskytujú sa tu ohrozené modráčiky rodu Maculinea, viazané svojim vývojom na krvavec lekársky.

SKUEV0778 Lipníkovské sa nachádza severovýchodne od centra Vlčieho vrchu.  Ide o komplex lúk a hatí s bohatým výskytom medzinárodne chránených motýľov modráčik bahniskový (Maculinea nausithous) a modráčik krvavcový (Maculinea teleius), ako aj viacerých ďalších národne významnýách druhov ako je hnedáčik Melitaea cinxia, perlovec dvojradový (Brentis hecate) a ďalších.

Pri starostlivosti o okolitú krajinu od začiatku spolupracujeme so Štátnou ochranou prírody - Správa CHKO Biele Karpaty. Správnym manažovaním pastvy sa snažíme podporovať zachovanie vzácnych druhov rastlín a živočíchov, ktoré sú naviazané na okolité lúčne biotopy.

história

Vlčí Vrch mal kedysi štyri časti - Švajdáci, Mališáci, Habáníci, Bulejčáci. K Vlčiemu Vrchu patrili ešte samoty - U Kakišov, U Švančarov, U Káčera, U Vaškov, Pod Chabovú, U Orsákov, U Lipníkov, U Stehlíkov a V Pasekách, z kotrých sa k dnešnému dňu, zachovali posledné štyri.

Obyvatelia Vlčieho Vrchu boli uhorskí poddaní, spadajúci pod správu Súčanského hradu stojaceho na kopci Krasín. Vlčí vrch vznikol pod názvom Čepeľov ako najvyššie položená osada obce Horná Súča. 

Prvými obyvateľmi boli strážnici zo Súčanského hradu. Ich úlohou bolo na kopci Chabová a v Dolných Drážkach zapáliť oheň a upozorniť tak pánov na Súčanskom a Trenčianskom hrade na blížiaceho sa nepriateľa. Za túto službu mohli strážnici využívať okolité pozemky. Neskôr bola osada Čepeľov a kopec, na ktorom stojí, premenované na Vlčí Vrch (Bohálová 2014)  

Obyvatelia Hornej Súče, a teda aj Vlčieho Vrchu, sa zaoberali pestovaním predovšetkým plodín nevyhnutných k životu - chlebových obilovín, a to raže, ovsa a jačmeňa, ďalej strukovín a konope pre výrobu plátna. Od 19. storočia pribudli zemiaky a ďatelina. Pestovali ovocné stromy. Choval sa najmä hovädzí dobytok, ale aj kone, kozy a ovce. (Bohálová 2014).

Žítková a Vlčí Vrch

Obe miesta sú veľmi zaujímavo spracované v diplomovej práci Duchovný rozmer krajiny Žítkovej a Hornej Súče - Vlčí Vrch (Dana Suchomelová, 2016). Nájdete v nej Legendu o vzniku Vlčieho Vrchu, o svetlonosoch v lese u Stehlíkovcov a samozrejme o žítkovských bohyniach. 

Pramene a viac informácií o Hornej Súči a Žítkovej:

Horná Súča

www.hornasuca.sk

BOHÁLOVÁ, Iveta a kol., 2014. Horná Súča: monografia obce. 1. vyd. Trenčín: FOMI. 295 s. 978-80-970226-0-0. 

FOJTÍK, Juraj. K dejinám chovu oviec na Trenčianskom panstve. In Agrikultúra, roč. 13, 1975, s. 21 - 69

FOJTÍK, Juraj. Naturálne dávky zo živočíšnej produkcie na Trenčianskom panstve v 17. a 18. storočí. In Agrikultúra, roč. 7, 1968, s. 21 - 32.

PODOLÁK, Ján. Národopisný výskum Súčanskej doliny. In Slovácko 1965., VII.

STAŇKOVÁ, Jitka.: Poznámky k papučářství v Sučanské dolině. In: Slovenský národopis, roč. 2, 1954, 45 - 64.

Žítková

www.zitkova.cz

DOBŠOVIČOVÁ PINTÍŘOVÁ, Dagmar. Žítkovské bohyně. Lidová magie na Moravských Kopanicích. 1. vyd. Brno: Masarykova univerzita, 2016. 138 s. Etnologické materiály, sv. 4. ISBN 978-80-210-8158-1.

HELA, Vlastimil. Návrat žítkovských bohyní. Praha: Eminent, 2021. ISBN 978-80-7281-565-4. 

JILÍK, Jiří, 2005. Žítkovské bohyně: po stopách lidové magie v Bílých Karpatech. 1. vyd. Uherské Hradiště: Alcor puzzle. ISBN 80-86923-04- 5.

JILÍK, Jiří, 2013. Žítkovské čarování: pravdivý příběh žítkovských bohyní. Vyd. 2., V nakl. CPress vyd. 1. Brno: CPress. ISBN 978-80-264-0284-8. 

TUČKOVÁ, Kateřina, 2012. Žítkovské bohyně. 1. vyd. Brno: Host, 2012. ISBN 978-80-7294-528-3.