Lujza

Jedného rána som sa vybrala do Sokoloviec, kúpiť čiernobielu kozu z inzerátu. Od pána, ktorý choval kozy popri zamestnaní a prestával to stíhať. Prišla som na miesto, pán zavolal kozy ku žľabu s jedlom, aby ju mohol odchytiť. Prišli všetky okrem nej. Bolo jasné, že pochopila situáciu a že to nebude také ľahké. Vyskúšal ešte rôzne ďalšie triky a lákadlá, nešla.

Tak sme tam chvíľu v tichu stáli, či sa situácia nejako vyvinie. Nič. 

Po pol hodine som si kľakla. Prišla za mnou iná koza, ktorá mi natlačila hlavu do náruče, oprela sa o mňa rohami a čakala. Pozerám na majiteľa... nechápavo pokrčil plecami. Postavila som sa a pohla o kúsok ďalej. Ona za mnou. Tak sa jej zo srandy pýtam - ty chceš ísť so mnou? Pán iba potichu povedal - to je Lujza. Vravím - srandujem, ja Vám ju neberiem. 

Chvíľu ticho stál - môžem Vám predať aj ju, nemôžem si ich toľko nechať. Bolo to zvláštne, pre kozy väčšinou nie je ľahké opustiť stádo, ale Lujza bola rozhodnutá. Otvorila som auto, Lujza sama nastúpila. Nechápavo sme obaja pokrútili hlavou, zaplatila som a viezli sme sa domov.