Eva a Cilka

Ozvali sa nám zo združenia BROZ, že majú kozenku, ktorá má veľmi veľa mlieka a musí sa dojiť. BROZ má kozy, ktoré sa celoročne pasú v chránených lokalitách a nedoja sa, preto im táto konkrétne robí starosti. Otázka znela, či by sme ju prijali. Odpoveď bola "jasné, ale musí ísť s kamoškou". V telefóne bola chvíľa ticha. Tak som vysvetlila, že naše stádo je veľké a prijatie jednotlivca by bolo zdĺhavé. Ak budú dve, bude to oveľa rýchlejšie a jednoduchšie.

Po pár dňoch prišli fotky dojky aj jej kamošky.

Vybavili sme všetky formality, sprievodné doklady z veteriny, že sú zvieratá zdravé, certifikáty, že pochádzajú z ekologického poľnohospodárstva, doklady do centrálnej evidencie zvierat a v pondelok 22. apríla sme vyrazili.

Zabudli sme doma obojky, tak sme sa po ceste zastavili v bratislavskom obchodíku s chovateľskými potrebami. Milá predavačka prišla "Dobrý poradím? Pre akého psíka to bude?" - pre kozy. "Ó, to ste ma zaskočila". Chápem. Tak som vysvetlila situáciu, vybrala som obojky osvedčenej značky, o ktorých viem, že sú pevné, ale zároveň v núdzi, keď sa koza zachytí o konár, tak sa otvoria. Keď už bola možnosť, vybrala som motív s motýlikmi, že reku keď budú vypásať tie lúky pre motýle, nech to majú tematické.

Cilka bola zvyknutá na dojenie, takže prišla na zavolanie. Kvôli Eve museli celé stádo zavrieť do maštale, aby ju bolo možné odchytiť.

Eva dostala obojok prvýkrát, Cilka vymenila svoj domáci so zvoncom, za náš motýlí.

Po ceste sme párkrát zastavili, aby sme skontrolovali, že sú baby ok a dorazili sme domov. Zobrala som Evu na vodítko, obišli sme auto a šklb. Eva nespracovala všetky nové podnety, ktoré sa jej zjavili pred očami, obojok povolil a ona rovno do lesa. Tak to sa ma zmocnila trošku panika. Predstavovala som si ako pobeží až niekde do Trnávky.

Zobrali sme do lesa Cilku, že to je jediná šanca ako Evu dostať domov.

Cilka bola tiež značne vyjavená z nového domova, ale nebolo to až také intenzívne. Keď v lese zbadala Evu, začala na ňu volať a ona sa k nám začala opatrne približovať. Tak sme s Cilkou pomalými krôčikmi vyrazili k domu. Vošla do záhrady. Eva sa zasekla v bráne. Začali sme sa pomaličky posúvať smerom ku kozínu a konečne zabrala aj Eva.

Sme v kozíne! Hurá!

Baby sú zmätené, Eve sa trasú kolienka. Je mi ich ľúto, ale viem, že tento prvotný stres rýchlo opadne a budú tu šťastné. Skúšam čerstvé seno, ovos, … nič. Cilku začínam zaujímať ja, začína si ma ovoniavať. Eva sa tvári, že tam nie je.

Donesiem jabĺčko, odhrýzam kúsky, konečne Eva. Zjedla z ruky dve naporcované jabĺčka a keď sa pozerám na jej stavbu tela, začína mi byť jasné, že jedlo bude spočiatku náš komunikačný prostriedok.

Necháme kozenky chvíľu v kľude, nech sa poobzerajú a chystáme dojenie pre Cilku. Opatrovateľ z BROZ-kárskeho salaša, nám prizvukoval že ju musíme podojiť hneď keď dorazíme domov, že je to neuveriteľná dojnica po mame.

Cilka dala dva a pol litra na jedno podojenie. Uau.

Večer už spokojne prežúvajú, Cilka spí s hlavou na Eve.

Nechali sme ich na noc v samostatnom boxe, tak aby sa s našimi kozami videli, ale zároveň mali ešte súkromie. Ráno box prázdny. Veselo sa pásli s našim stádom ako keby k nemu patrili odjakživa.