Babkine "Príbehy"

Ako dieťa som mala to šťastie, že som mohla rok života intenzívne stráviť so svojou babkou. Mala som dva roky, keď sa mama musela vrátiť do práce a babka ostala so mnou. Bolo to obdobie bezpodmienečnej lásky, kedy čas voľne plynul.

Babka mala trpezlivosť kráčať so mnou dve hodiny na koniec ulice do opravovne obuvi, tak aby som cestou stihla pozdraviť všetky mravce na chodníku, psy za bránami, vtáky v kríkoch, dážďovky v tráve...všetky tie tvory, ktoré nevidno, keď kráčate s mamou do škôlky.

Mali sme svoje denné rituály, chodili sme pozorovať kólie, ktoré bývali v uličke za veľkou modrou bránou. Čítali sme leporelá, každý deň tie isté, v rovnakom poradí.  

Jedli sme jabĺčko rozdelené na dve časti, skladali kocky, chodili skákať z veľkých drevených klád na ihrisko. 

... ale každý deň začínal Príbehom. Bolo to moje detské slovo, ktoré znamenalo akékoľvek babkine rozprávanie o čomkoľvek. Ale Príbeh, narozdiel od leporela, musel byť každý deň nový. Babka k nám chodila každé ráno a odchádzala, keď sa mama vrátila z práce. V rannom autobuse mala jedinú úlohu, nachystať si nový Príbeh. Boli to rôzne momenty z jej života, vtipné situácie s dedkom, zážitky mojej mamy a jej brata, keď boli malí, ale najvzácnejšie boli tie z jej detstva v Chocholnej.

Ako dojila Bosuľu, ktorá jej dala vždy najviac mlieka, lebo jej spievala. "Pred nikým iným som nespievala! To by som sa hanbila, šak som spievať nevedela. Hadam aj tá Bosuľa mi toľko mlieka dala, aby to už mala chytro za sebou."

Ako prišla vo februári domov zo školy a našla na zemi lístok "Napas husi, buchty máš v trúbe." V trúbe žiadne buchty nenašla, pomyslela si, že ju niekto prebehol, zobrala husi a hľadala kúsky zelene v roztápajúcom sa snehu. Keď prišla domov, žalovala sa mame, že jej buchty niekto zjedol. Mama na ňu nechápavo pozerala... Bol to starý lístok z leta, ktorý v prievane odniekiaľ spadol na zem.

Ako ju mal tato veľmi rád, ako mu sedávala na kolenách a učil ju čítať zo starých kalendárov, ako sa tešil na jej prvé vysvedčenie. Ako sa koníky v maštali rozostúpili, keď zomrel, 26. januára 1936, pár dní pred prvým polročným vysvedčením. 

Ako sa odvážne prihlásila na obchodnú školu do Trenčína a celé prázdniny čakala na odpoveď, či ju prijali. Keď nič neprišlo, v septembri sadla na vlak, že sa ide opýtať. Triedny učiteľ o ničom nevedel, ale povedal, že keď už prišla, bola by škoda nezostať a zapísal ju do triednej knihy.

Ako sa v Trenčíne každý deň učili najviac do veľkej prestávky, lebo bol poplach a museli sa utekať schovať do sihotí.

Ako sa cez vojnu schovávali v horárni na Kykuli, kde ich pri prechode frontu zamykali do komory, ktorá mala tááákééto hrubé múry. Ako sa po fronte vracali a videli v poli mŕtveho koňa a rozbehli sa, že sa tam idú pozrieť. Mama ich zahriakla, nech nevymýšľajú. Neskôr sa dozvedeli, že pole bolo celé zamínované.

Ja som si sem začala odkladať drobné príbehy zo života na našej farme, keby ich raz niekto potreboval a ja si zrovna v rannom autobuse na žiadny nespomeniem.